KROK K DOKONALOSTI č. 10

 

 

Hudba pre atmosféru:

 

http://www.youtube.com/watch?v=P5Hp42y7gVA

 

Čistá obloha bez mrakov, rozžiarená jasnými lúčmi slnka, spaľuje zelenkastú lúku, bičovanú vetrom, plnú pestrofarebných kvetov. Hodvábne lupene poletujú celou krajinou, pripomínajúc let prekrásnych motýľov v nedotknutej prírode. Rozľahlosť lúky je nekonečná. Voľným okom nedovidieť konca a ani začiatku.

 

Po tomto zelenom koberci kráčajú tri záhadné postavy v tajomných oblekoch. Jedna z nich nosí dlhý, červený plášť s kapucňou na hlave. Vždy, keď vietor prudko zafúka, odokryje celú prednú časť jej tela. Nosí pod ním biele, obtiahnuté tielko špinavé od krvi, miestami roztrhané čistými rezmi, spôsobené sečnými zbraňami. Okolo ramien a trupu má napevno upnuté hnedé, kožené popruhy. Obtiahnuté tielko ukazuje dokonalé krivky štíhlej postavy krásnej ženy. Výstrih pevných plných pŕs je zahalený dlhou, sivou šatkou omotanou okolo krku. Čierne, silonové nohavice obťahujú dlhé, štíhle nohy. Kožené popruhy má aj okolo stehien, zarezávajú sa tesne pod zadkom, čím sa vypínajú dokonalé krivky pevných poliek. Obuté má čierne čižmy, vysoké tesne nad členky, po obvode lemované koženými remencami, ktoré sú vybíjané po celej dĺžke striebornými bodliakmi.

 

Druhá postava je vysoký muž s vyrysovaným, štíhlym telom. Cez rameno má upnutý kožený popruh. Vzadu na ňom má uchytené dve masívne zbrane. V čiernom, lesklom po boji pochrámanom puzdre uchováva dlhý, masívny meč. Čepeľ môže mať dĺžku niečo cez meter a šírku pol metra. Hneď vedľa neho má široký štít v tvare nesymetrického kosoštvorca. Je tiež pochrámaný, miestami zhrdzavený. Široké nohavice v samurajskom štýle hnedej farby sa zužujú tesne pod kolenami. Tu má napevno upnuté kovové brnenie, chrániace prednú časť nôh, od kolien smerom dolu, po špičku topánok. Jazvy na polonahom tele dokazujú, že si prešiel nejedným ťažkým bojom.

 

Tretia osoba je muž strednej, štíhlej postavy. Telo má celé zafáčované obväzmi, okrem hlavy. Po pleci si poklepkáva červeným lesklým puzdrom od katany, avšak katana v ňom nie je. Červené, na koncoch dotrhané nohavice v samurajskom štýle sa nadvihujú pri každom nádychu vetra.

Tri postavy kráčajú nekonečnou lúkou dlhú dobu, dni aj noci, bez oddychu a spánku. Cez deň si užívajú hrejivé lúče slnka a vôňu čerstvých kvetov. V noci sledujú nočnú oblohu plnú ligotavých hviezd. Sú v neustálej chôdzi, nezastavia sa ani na sekundu. Na čele kráča vysoký muž s masívnym mečom. Jeho kroky začnú bezdôvodne po mesiacoch chôdze konečne spomaľovať, až sa zastaví. Putovanie je u konca. Žena s údivom naň pozrie s otázkou: „ Čo sa deje? Ty zastavuješ ? Znamená to, že sme už na tom mieste?“

 

Vysoký muž bez slov natiahne ruku za chrbát. Chytí rukoväť meča, pomaly ho vyťahuje z puzdra, za sprievodu nepríjemného škrípania hrdzavej, po bojoch otupenej čepele. Hrot nasmeruje priamo pred seba: „Už o nás asi vedia.“

V diaľke pred nimi stoja štyri majestátne hory. Týčia sa k oblohe tak vysoko, že sa strácajú v oblakoch.

 

Žena sa spýta: „Kto o nás vie?“

 

Zafačovaný muž: „Nie je čas na vysvetľovanie. Poďme na to, aj tak sme už poslední.“

 

Vysoký muž pred neho nasmeruje zhrdzavený meč so slovami: „Netreba sa hrnúť do vopred prehratého boja, takže vám najskôr poviem, ako to bude od teraz všetko prebiehať. Pridali ste sa ku mne z jediného dôvodu. Sľúbil som vám, že na konci tejto strastiplnej cesty získate svoj svet a ľud späť. Sme poslední prežívajúci bojovníci svojej éry, nikto nášho druhu už neexistuje.“ Vysoký muž zvážnie, so skľúčeným pohľadom od zúfalstva pozrie na oblohu, kde chvíľu pozoruje biele oblaky.

 

„Postihlo nás to všetkých, v ten istý deň....celý svet padol na kolená...neviem o mieste, kde by to vyzeralo inak po tom dni, čo prišiel.“ Pomaly zavrie oči, v hlave sa mu premietnu jatky z dňa, keď svet ako ho poznal zanikol. Zjaví sa mu rodný kraj v plameňoch, stojí presne na tom istom mieste ako v ten osudný deň. Krik nariekajúcich ľudí sa šíri všade navôkol ako mor. Po zemi sa váľajú zbytky dobitých, skrvavených tiel padlých bojovníkov, priateľov, s ktorými vyrastal od útleho veku. Pred sebou v ruinách vidí stáť príčinu toho všetkého. Vysokú postavu v čiernom, dotrhanom plášti, ktorý má celý do červena nasiaknutý krvou padlých, čo sa mu stavali do cesty. So slzami v očiach začne z plných pľúc kričať: „Prestaň! Nechaj nás žiť! Ja ťa prosím, pusť ich, sú mi ako bratia.“ Postava v plášti nereaguje, v ruke zviera hrdlo bojovníka trasúceho sa od strachu. Pod nohami sa mu plazí ďalší už v polomŕtvom stave. Bez mihnutia oka zdvihne nohu nad jeho hlavu, bojovník pohľadom prosí o zľutovanie. Potom sa pozrie priamo pred seba so slovami: „Slabí prosia, silní konajú.“ Po týchto slovách je už len počuť zvuk praskajúcej lebky, zároveň zvuk mľaskavého rozdrtenia krehkého hrdla v jeho ruke. Tu krutá spomienka vysokého muža končí.

 

Otvorí oči, lesknú sa mu od sĺz, ktoré nedokázal udržať v sebe pri spomienke na niečo také. Nadýchne sa z plných pľúc: „Dobre, teraz ma pozorne počúvajte, poviem vám niečo, zmysel našej cesty.“ Žena spolu so zafačovaným mužom nedočkavo nastražia uši, rozprávanie pokračuje.

 

„V ten krutý deň sa mi podarilo ukryť medzi ruinami. Neviem prečo, ale postava v plášti ma nebrala ako hrozbu, a tak mi nevenovala žiadnu pozornosť. Neostalo mi nič iné, len sledovať jatky. Keď boje ustali, ukázali sa tam ďalšie dve postavy v rovnakých plášťoch. Hneď ako dorazili, spýtal sa ich na niekoho. Neviem koho mal na mysli, ale chcel vedieť, či je jeho telo ešte stále uväznené. Jedna z dvoch postáv mu odpovedala, že z toho väzenia sa nemá ako dostať. Na jeho spútanie použili reťaze mieru, k tomu sa dohodli s akýmisi štyrmi svetovými horami, že ak ho budú naveky väzniť medzi sebou, na oplátku nikdy nevkročia do ich kraja. Týmto ich rozhovor skončil.“ Vysoký muž sa otočí k žene a zafačovanému.

 

„Neveril som vtedy tomu, čo som počul. Prišlo mi to ako bájka, no teraz stojím pred štyrmi horami spolu s vami, ste mi svedkami. Z ich rozhovoru som urobil len jediný záver. Ten, o ktorom sa bavili bol niekto, koho sa asi veľmi báli. Museli si s ním dať určite veľkú námahu, aby ho uväznili. Vlastne, prečo ho len uväznili? Asi preto, že neboli dostatočne mocní nato, aby ho porazili. Musí to byť niekto naozaj nadpozemský, keď má schopnosti, aby si poradil s tými troma zlosynmi. No im sa ho podarilo uväzniť aj tak. Pravdepodobne prišli na niečo, čo ho dokázalo oslabiť. Pomaly vám už musí dochádzať čo bolo zmyslom našej cesty.“

 

Zafačovaný muž si poklepká po pleci puzdrom od katany s úsmevom na tvári: „Ideme vyslobodiť toho „nadboha“ dajme tomu, či kto je to a on pomôže na oplátku nám poraziť tých troch synov smrti. Hovorím to správne?“

 

Vysoký muž tleskne rukami. „Presne tak! Vidím, že si to rýchlo pochopil. Teraz k tomu plánu. Budeme sa držať pri zemi, nechcem vidieť žiadnu zbrklú akciu. Skúsime sa medzi tie hory vplížiť. Pravdepodobne o nás už môžu vedieť, tak opatrne. Rozumieme sa?“

Zafačovaný sa nahlas zasmeje a v tom vyštartuje rýchlym behom smerom k horám. Vysoký muž zašomre: „Vôbec ma nepochopil, teraz ho budeme musieť nasledovať.“ Spolu so ženou vyštartujú za ním.

 

V tom okamihu sa začnú nad horami zbiehať čierne mraky v tvare rotujúceho víru. Zem sa začína otriasať, krajina praskáť, až sa štiepi na niekoľko kilometrové praskliny. Pri behu sa im musia uhýbať, inak by mohli skončiť v jednej z nich. Vysoký muž zakričí: „Už sa to začína! Prvá sa prebúdza!“

 

Jedna z hôr v diaľke sa začne nečakane dvíhať smerom hore. Je tak obrovská, že vytvorí tmavý tieň nad celou krajinou. Zafačovaný stále šprintuje neodradne aj napriek tomu, že vidí, čo sa odohráva priamo pred ním. Hora začne nadobúdať črty obrovského obra. Pomaly sa stavia na nohy, pričom kusy skál dopadajú na krajinu. Teraz sa musia traja bojovníci uhýbať aj im, čo skôr pripomína pád roju asteroidov. Keď už obor stojí vzpriamene na oboch nohách, je tak vysoký, že sa jeho vrchná časť tela stráca v mrakoch.

 

Vysoký muž sa pozrie na oblohu, rozsvietia sa v nej dve červené gule. Ozve sa šepkajúci hlboký hlas: „Už vás vidím maličkí.“ Mužovi dôjde, že to žiaria oči tej hory, ona je jednoducho tak obrovská, že sa stráca v oblakoch a jej oči vyzerajú ako dve slnká. Nepočítal s tým, že štyri svetové hory budú tak majestátne. Ak sa prebudia ostatné tri, môže to znamenať koniec tejto záchrannej akcie. Hora vykročí jednou nohou vpred, kusy skál dopadajú všade navôkol, krajina sa mení v priebehu sekundy na nepoznanie. Keď dostupí, spôsobí to obrovskú tlakovú vlnu. Oblak prachu z rozdrtenej pôdy zavalí celú krajinu. Chystá sa spraviť druhí krok, zdvihne nohu, no v polke zastaví. Ozve sa zvuk štrngajúcej ocele. Vysoký muž si to všimne, spomenie si na reťaze mieru. Mal by byť s nimi spútaný ten, o kom sa bavili traja v plášťoch. Zakričí: „Teraz ma dobre počúvajte! Skúsime sa dostať medzi tie hory!“

 

Žena: „A ako sa tam chceš dostať, keď nám stojí v ceste už jedna z nich?! Ak na nás zaútočí, neviem ako sa jej budeme môcť brániť!“

 

Muž sa pousmeje: „Taste zbrane, ideme priamo skrz tú horu!“

 

Zafačovaný na čele s úškrnom: „Konečne, toto som mal na mysli, Sir Drako akého som chcel vždy spoznať.“

 

Sir Drako: „Tak si sa konečne dočkal Danted, posledný existujúci shinigami.“

 

Hudba pre atmosféru:

 

http://www.youtube.com/watch?v=Q4v1AXMxvx0

 

Z pomedzi mrakov sa vynorí obrovská kamenná ruka smerujúca priamo na nich. Sir Drako prudko zabrzdí v šprinte, v čom spraví dlhý šmyk. Pozrie na oblohu. Hneď nato vytasí spoza chrbáta štít v tvare nesymetrického kosoštvorca. Zafačovaný muž v popredí si to všimne: „Sir Drako sa chystá použiť... musím ho ihneď istiť, sám to nemôže zvládnuť.“ V šprinte prudko zastaví, vráti sa k Sir Drakovi. Postaví sa poza jeho chrbát, puzdro katany si dá medzi zuby a obe dlane, priloží na jeho plecia. Zavrie oči v čom začne šepkať nejaké slová. Sir Drako sa pousmeje: „Danted, dobrá práca, nemôžeme nechať nič náhode.“

 

Žena v pozadí zastaví taktiež, dá sa do bojového postoju. Obe ruky dá poza chrbát pod plášť, ako keby sa chystala niečo vytasiť. Obrova ruka sa tesne pred nárazom sformuje do päste, pre silnejšiu devastačnú silu. Sir Drako vtedy zdvihne štít oboma rukami nad hlavu, so zápalom v očiach kričí pre povzbudenie: „Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!!! Danted !!! Teraz !!!!!“

 

Ruka prudko pridá na rýchlosti. Z diaľky to vyzerá tak, že sa cez mraky prerezáva obrovský kamenný objekt, vo veľkosti niekoľkých hôr smerujúci dolu, na tri miniatúrne postavy. Udrie neskutočnou silou. Zem sa prehĺbi do tvaru obrovského krátera. Praskliny sa šíria všade naokolo, vznikne tlaková vlna, ktorá zmetie z pola všetky kvety a zeleň trávy do vzduchu. Devastačná sila úderu práve prepísala mapu tejto krajiny. Tri postavy sa nachádzajú zavalené priamo pod ňou.

 

Bližší pohľad odhalí niečo neskutočné. Sir Drako drží váhu obrovskej päste pomocou svojho štítu, držiaceho oboma rukami nad hlavou. Telo má obviazané fáčmi. Danted stojaci za ním mu ich prepožičal z rúk, ktoré má položené celú dobu na jeho pleciach. Na jeho odhalených rukách sa teraz nachádzajú rytiny v tvare symbolov. Na ľavej ruke žiaria do červena, na pravej do modra.

 

Sir Drako: „ Ďakujem ti Danted, kebyže sa do toho nevložíme spolu, tak tu už nestojíme, no je čas aby si sa stiahol, tvoje telo trpí.“

 

Danted: „Máš pravdu priateľu. Takto sme si rozdelili váhu ruky na polovicu pre každého. Čo sa týka mojej bolesti pamätaj si len jedno, bolesť je len výhovorka pre slabých. Teraz to práve začína!“ Rukou pomaly chytí puzdro katany, ktorú drží medzi zubami. Sir Drako dostane vyplašený pohľad. „Danted, prestaň! Nie sme teraz na tom až tak zle, že musíš vyťahovať svoju zbraň. Prosím ťa, stiahni sa!“

 

Danted sklamane zavrie oči, fáče zo Sir Drakovho tela sa pomaly vytrácajú späť na jeho ruky. „Dobre, ale pri najbližšej príležitosti sa už nebudem držať na uzde.“

 

Sir Drako: „Neboj, cítim v kostiach, že ten čas príde už čoskoro. Teraz by si mohol konečne zaistiť tú obriu ruku, pomaly začínam cítiť, že sa mi podlamujú kolená.“

 

 

Na Sir Drakovej tvári je už vidno pocit únavy a presilenia. Danted začne šepkať slová ako predtým. Fáče z rúk sa začnú rýchlo odmotávať, zároveň rozliezať okolo obrej päste nad nimi. Ruky pritom rozpaží do strán, je už skoro celá obviazaná. Vtedy ju Danted v rýchlom pohybe chytí tak silno, že sa mu do nej zaboria ruky až po lakeť.

 

V tej chvíli sa fáče stiahnu natoľko, že celá obria päsť pod ich nátlakom zapraská. Pod Danteho nohami sa zároveň začne pôda prehlbovať a praskať. Obor na nich vyvíja čoraz väčší nátlak keď zistí, že ho zakliesnili.

 

Sir Drako zakričí na ženu: „ Alica, dlho to s Dantem nevydržím, tak sa skús dostať rýchlo za obra! Potrebujem vedieť čo sa nachádza uprostred hôr!“

 

Alica ani chvíľu neváha, z pod plášťa vytiahne ruky, drží v nich dve dýky. Dá sa do mierneho drepu, z ktorého sa odrazí silno smerom hore, až na obriu ruku. Zapichne do nej dýky čím sa uchytí. Začne liezť neuveriteľnou rýchlosťou smerom hore.

 

Danted: „Tá je teda riadne rýchla, čo ty na to?“

 

Sir Drako: „Veru, teraz sa nám jej rýchlosť veľmi zíde“

 

Alica je už v polke ramena obra. Na jeho tele sa nachádzajú lesy plné stromov, čistinky a podobne. Je to kus kráčajúcej krajiny. Pomaly vidí pred sebou jeho plece, vtedy vchádza už medzi mraky plné burácajúcich bleskov. Výška obra je nadpozemská. Prechádza po pleci smerom ku krku. Všimne si, že má okolo neho omotanú reťaz. Je silno napnutá, ona mohla pravdepodobne zato, že sa nemohol dostať ďalej.

 

Reťaz smeruje do stredu medzi ostatné hory. Alica však nevidí, čo sa nachádza na jej konci. Mraky jej zavadzajú vo výhľade. Rozhodne sa vyskočiť na reťaz a prejsť po nej čo najďalej. Keď sa už dostáva čoraz nižšie a nižšie, začne pociťovať silnú páľavu na nohách. Zistí, že je čoraz viac žeravejšia.

 

Hudba pre atmosféru:

 

http://www.youtube.com/watch?v=k-5dqtcbrJI

 

Konečne jej mraky nezavadzajú vo výhľade. Naskytne sa jej megalomanský pohľad ako z najepickejšej scenérie. Vidí obrovský kráter vo veľkosti niekoľkých kilometrov. Uprostred neho sa nachádza červené jazero plné bublajúcej lávy. Dookola sa týčia tri majestátne hory. Vyzerá to tak, že každá jedna z nich je otočená presne na jednu svetovú stranu. To preto sa volajú Svetové hory. Na vrcholoch majú pripnutú reťaz smerujúcu do stredu krátera, podobne ako obor, ktorý ju ma omotanú okolo krku.

 

Alica sa nemôže dostať nižšie, lebo reťaz je už príliš žeravá od lávy. Vytiahne z pod červeného plášťa malý ďalekohľad, pozrie sa cez neho priamo do stredu krátera. V očiach sa jej zaligoce svetielko radosti. „Panebože, našli sme ho! Musím to okamžite povedať tým dvom.“ V hlave jej zároveň prejdú ďalšie myšlienky zhrozenia pri pohľade na muža. „Čo je to za človeka, keď ho museli až takto uväzniť?.“

 

V strede krátera sa nachádza muž s vypracovanou postavou. Visí tesne nad lávou, špičkami chodidiel sa jej takmer dotýka. Horúčava, ktorá musí jeho telo prechádzať, je neúnosná. Pre každého smrteľníka by to znamenalo okamžité vzplanutie.

 

Cez hrdlo, v jednej aj druhej ruke zápästia, má zabodnuté hrubé kliny. Jeden má ešte cez obe nohy pri členkoch, čo nohy spája k sebe. Vo výsledku to vyzerá ako keby bol ukrižovaný.

 

Na konci každého klinu je upevnená napnutá reťaz. Druhý koniec reťaze je upnutý k horám. Znamená to, že každá hora má na starosť udržať jednu časť tela v nehybnom stave. Alica začne váhať, nevie čo má robiť. Stojí tam a pozerá cez ďalekohľad na muža, oči má zatvorené. „Musí byť v spánku alebo v niečom podobnom. Je tu uväznený pravdepodobne odo dňa, keď zaútočili muži v plášťoch na svet.“

 

Začne sa niečo diať, reťaze vibrujú a štrngocú. Alica sa obzerá na všetky strany a zistí, že ďalšie tri hory sa začínajú prebúdzať. Uvedomí si situáciu, že je to už veľmi zlé. Okamžite musí povedať spolubojovníkom čo sa tu deje. „Je na čase odtiaľto zmiznúť. Musím varovať tých dvoch čo najrýchlejšie. Nemám na výber, musím použiť prenos.“

 

Priloží si čepeľ dýky na zápästie. Prereže žilu a v tom krv začne vytekať prúdom. V stotine zmizne v oblaku červeného dymu, no ešte predtým si stihne všimnúť niečo zvláštne. Pri prerezaní žili vystreknutá krv letela smerom do stredu krátera k mužovi, ako keby si ju priťahoval.

 

Objaví sa vo výbuchu červeného dymu vedľa Sir Draka a Danteho. Tí už z posledných síl držia obrovu ruku. Alica omdlieva, prenos si vyžiadal veľkú stratu krvi. Padne na kolená, no z posledných síl povie čo videla: „V strede medzi horami sa nachádza uväznený muž. Je to určite on, ale máme tu problém. Ostatné hory sa už začínajú prebúdzať, musíme odtiaľto okamžite zmiznúť, inak zomrieme.“

 

Obidvaja pozerajú na ňu váhavo, nevedia či majú misiu ukončiť, alebo pokračovať ďalej, čo môže znamenať ich zánik.

 

Sir Drako: „Danted, musíme to dokončiť, zvládneme to spolu. Alica, ty sa drž radšej vzadu, s Dantem je už načase rozdrtiť toho obra nad nami. Dnes alebo nikdy! Máme jedinečnú príležitosť dokázať niečo, čo zmení chod týchto dejín.“

 

Danted pochopí, že je na čase využiť všetku silu čo majú. Konečne sa už nemusí držať na uzde. Pousmeje sa: „Konečne prišiel ten čas, na ktorý som čakal tak dlho.“

 

Sir Drako sa zo všetkých síl zaprie do štítu, zatlačí naň tak silno, že obriu päsť vymrští nad seba. Vtedy sa z Danteho tela začnú rozmotávať fáče. Vinú sa okolo nej v obrovskej rýchlosti. Jeho odhalené telo je pokryté rytinami v rôznych tvaroch a symboloch, podobne ako mal na rukách.

 

Jednu ruku zdvihne nad seba, drží v nej koniec rozmotaného fáču, ktorý je už celý ovinutý okolo obrej päste. Šklbne sním prudko dolu a to vyvinie na päsť taký silní nátlak, že ju v sekunde rozdrtí na milión kúskov. Oblohu zachváti hustý dymový prach. Úlomky skál odlietavajú na niekoľko kilometrov od miesta výbuchu.

 

Z pomedzi mrakov plne burácajúcich bleskov sa vynorí ďalšia päsť. Sir Drako si to všimne, rozbehne sa smerom k nej, pri behu schováva štít, strieda ho za meč. Drží ho pevne oboma rukami napriahnutý za chrbát, pripravený sním zaútočiť. V duchu myslí na svojich padlých, ktorí umierali pri bránení jeho rodiska, to ho poháňa vpred. Odhodlanie v očiach je veľké, zároveň prebíjané akýmsi zmierením, že ak teraz padne, bude to utešujúca smrť v boji a nie zbytočná.

 

Danted s Alicou sa dívajú priamo naň. Oči sa im lesknú pri tom pohľade, ako sa ich spolubojovník zúfalo hrnie do boja. Danted zavrie oči, rozhodne sa do toho vložiť rovnako zapálene ako on. Rukou sa priblíži ku prázdnemu puzdru katany, ktorú drží medzi zubami. Vtedy sa v ňom objaví rukoväť. Puzdro sa vyplní katanou, pravdepodobne len pri zvláštnych príležitostiach ako je táto. Chytí ju pevne do ruky, hlavou mykne do strany, pričom zubami potiahne puzdro. Zaletí obrovskou rýchlosťou do diaľky, kde sa zaborí do zeme. Katana žiari do modra. Obklopuje ju aura, ktorá jej dodáva zvláštnu silu. Vzduch okolo neho oťažie na úroveň, že pôda mu pod nohami zapraská. Alica sa pozrie naň vyplašenými očami zo slovami: „Danted, to nemôžeš použiť, môže ťa to zabiť.“ Pomaly sa otočí na ňu, oči mu žiaria do rôznych farieb: „Buď zomrieme všetci, alebo len jeden.......keď mám raz použiť meč Yamato, tak nech je to teraz, pre mojich priateľov.“ Alici sa nahrnú slzy do očí od dojatia, nerozumie tomu, ako je možné, že sa Sir Drako a teraz aj Danted idú obetovať jeden pre druhého v tomto boji. Tá cesta ich musela spojiť viac, ako sa na prvý pohľad zdalo.

 

Sir Drako sa už nachádza tesne pred stretom s obrou päsťou. Danted sa pousmeje: „Snáď mi to Kira raz niekedy odpustíš.“ Dá sa do mierneho drepu, z ktorého vyštartuje nesmiernou rýchlosťou smerom k nemu, stratí sa vo výbuchu tlakovej vlny. Sir Drakov meč nadobudne novú podobu tesne pred úderom, za sprievodu žiariaceho svetla. Z hrdzavého, tupého meča sa stane niekoľko metrový, ostrý, naleštený meč s čepeľou ako britva. Napriahne sa s ním spoza chrbta a pre povzbudenie vrieska: „ Aaaaaaaaaaaa!!!!!!!“

 

Vtedy pocíti na pleci hrejivú dlaň niečej ruky. Je to Danted, ktorý mu dal tak najavo, že stojí pri ňom. Drží v ruke modrú katanu Yamato, pripravený s ňou seknúť. Ten okamih im pripadá obom ako večný. Keď sa už blíži ten osudný stret, z oblohy sa vynoria ďalšie dve päste a chodidlo, čo znamená len jedno. Ďalší traja obri sa už stihli prebrať a nestrácajú čas s útokom. Danted, Sir Drako a Alica sú zmierení so situáciou a pokračujú v boji. V hlave sa im premietajú chvíle zo života, ktoré boli pre nich najkrajšími, ukazujú sa im ľudia, ktorí znamenali pre nich najviac. Pokora a zmierenie s osudom v ich srdciach prebíja beznádejnú situáciu.

 

Hluk prebije zvuk štrngajúcej ocele.

Prístupov 8891

Kvalita článku